Štvrtok 6.9.
Vždy, keď začne koncom leta dozrievať divý chmeľ a ja si fotím jeho plody, čiže po našom šišky, spomeniem si na moje detstvo a pri tej príležitosti konkrétne na chmeľovú brigádu. Nie takú organizovanú zo školy, ale súkromnú. V obci, kde som žila, sa pestoval aj chmeľ. August bol mesiac, kedy sa zvykol oberať. Všade sa hovorí a píše o česaní chmeľu, no my sme ho oberali.
Do chmeľnice sme chodievali peši a už to bol na mňa výkon, pretože sme si museli peši odšliapať približne tri kilometre ráno tam a tri domov. Z domu sme si niesli vedrá, do ktorých sme odkladali oberaný chmeľ, tie sme vysýpali do veľkých košov. Keď bol kôš plný, išli sme ho odovzdať. Obsah košov sa vysýpal do vertlov, čo bola merná jednotka a podľa množstva vertlov sme dostávali poukážky. Hodnota jednej predstavovala tuším sumu dvoch korún československých. Aby bolo jasné, moja spomienka sa spája približne s obdobím pred rokom 1970. Presný rok si nepamätám, a nespomínam si ani na to, či sme chodili na chmeľ iba jedno leto, alebo až dve. Ani vtedy to nebola žiadna extra suma. Netuším, či počas dňa zarobené peniaze pokryli aspoň cenu jedla, ktoré sme si so sebou do chmeľnice priniesli. Slovo vertel som vtedy počula prvý raz a priznám sa, že som sa s ním odvtedy nikdy viac nestretla a čudujem sa, že som si ho vôbec zapamätala.
Česanie chmeľu nebola vôbec jednoduchá a ľahká práca. A na dôvažok, bola aj veľmi špinavá. Určite každý vie, ako vyzerá taká chmeľnica. Jednotlivé rastliny chmeľu sú ťahané po drôtoch a upevnené na vysokých stĺpoch. Strhnúť rastlinu sme museli tak, aby na nás nespadla a potom sme si k nej pekne posadali a česali sme jednotlivé šišky chmeľu. Po chvíli sme mali ruky celé lepkavé a táto chmeľová lepkavá špina po čase úplne stmavla. Ruky zostávali špinavé asi tak, ako keď sa čistia orechy. Aj na oblečenie sme si museli dávať veľký pozor, lebo po kontakte s chmeľom zostávali na ňom fľaky, ktoré sa nedali vyprať. No i tak to bol pre mňa veľký zážitok, lebo som si prvý raz zarobila nejaké korunky. Aká bola ich hodnota, som už napísala. Škoda, že si nepamätám na to, koľko stálo vtedy jedno veľké pivo. Pri práci sa preberali nielen klebety, ale aj obsahy filmov a kníh. Asi na to chmeľové leto nikdy nezabudnem.
Po osemdesiatom deviatom bola väčšina chmeľníc na Slovensku zlikvidovaná. Patrila medzi ne aj tá naša. Ako pamiatka po chmeľnici zostala len budova, v ktorej sa chmeľ sušil, čiže sušiareň. V budove bývalej sušiarne sú dnes rôzne firmy, ktoré nemajú s chmeľom nič spoločné. A na záver ešte otázka. Poznáte slovo vertel?
Klikni na fotku
