Koľko usmievavých ľudí som dnes videla. Stačilo pritom tak málo. Len
toľko, aby som nastúpila do električky č. 18 a previezla som sa ňou
mestom. Ľudia na uliciach nám mávali, usmievali sa. Príjemný pocit som z
toho mala. Ten zahnal moje sklamanie z toho, že električka, do ktorej som nastúpila, nebola hudobná, ako to sľubovali v Dopravnom podniku. Jediné, čo mala spoločné s hudbou, boli noty namaľované na jej vonkajších stenách. Nakoniec som mala to šťastie vidieť električku tesne predtým, ako som išla z mesta domov. Napodiv, tá už hudobná bola, bolo z nej počuť tóny hudby.
