Sobota 24.2.
Trošku ma bolí hlava a uši, ešte stále sa neviem zohriať a v nohách cítim únavu, hoci tých peši prejdených kilometrov nebolo až tak veľa. Možno necelých sedem. Z domu som išla s nabitým telefónom na sto percent, no už v polovičke cesty sa mi sám od seba vypol. Práve som chcela cez Instagram poslať do sveta zopár fotiek, no podarilo sa odísť iba jednej. To sa mi ešte nikdy nestalo. Najprv sa mi ho vôbec nedarilo znovu oživiť. Až na niekoľký pokus som bola úspešná. Stihla som si všimnúť, že mám ešte viac ako 30 percent kapacity baterky a telefón znovu zhasol. Takto som sa ho pokúšala zapnúť ešte niekoľkokrát. Pri tom ďalšom úspešnom pokuse som sa aspoň stihla pozrieť, koľko je hodín. Potom som jeho zapnutie vzdala. Keď som prichádzala konečne na miesto, odkiaľ som sa chcela už autobusom dostať domov, tesne pred nosom mi ufrnkli oba spoje, ktoré z toho smeru idú. Ani necelú minútu nebol rozdiel v ich príchode. Aj keby som si bola nohy polámala, tak nestihnem ani ten druhý. Ďalší išiel až o dvadsať minút, ale to už nebol spoj, ktorým by som bola prišla k ekonomickej univerzite za sedem minút. Z tohto som musela prestupovať na iný. Bolo mi už veľmi zima, fúkal studený vietor a pri každom prestupe som dlho čakala na ďalší spoj. A to tu chce niekto vyhnať ľudí z áut, aby používali mestskú dopravu? No určite! Pri takých cestovných poriadkoch, milé mesto, zabudni na to. Hromadnú dopravu používajú iba tí, čo sú na to odkázaní, lebo auto nemajú. Našťastie, skúsenosť z cestovania domov nezatienila všetko to, čo som stihla prežiť do tej chvíle, kým som chcela použiť dopravu domov. Aspoň jedna fotka z dnešnej zimnej prechádzky.