Sobota 10.3.
Dnes sme sa prebudili do krásneho slnečného dňa. Hriech by bol neísť von. Najprv som uvažovala, že pôjdem na bicykli, potom som to zmenila za pešiu prechádzku. Povedala som si, že nepôjdem ďaleko, že prejdem len cez blízky lesík na hrádzu a po nej k ramenu Zuzana. No nestalo sa tak. Dnes mám taký zážitok, aký som ešte nikdy doteraz nezažila.
Hrádza je ešte viac rozrytá od diviakov, ako bola v zime. Vyzerá tak, ako keby bola čerstvo zoraná. Nerozumiem tomu, čo tam vlastne tie diviaky hľadajú. Cibuľky snežienok a iných jarných kvietkov? Nešla som vrchom hrádze po cyklistickom chodníku, ale spodkom a fotila som si tú spúšť po diviakoch. Sem-tam kvitli pomedzi tú "oráčinu" snežienky, ale väčšinou boli cibuľky povyhadzované zo zeme. Potešilo ma, keď som uvidela, že medzi snežienkami začínajú vykúkať aj prvé modré kvietky. Scilla už začína tiež kvitnúť. Po iné roky už bola o takomto čase krásne rozkvitnutá. Napadlo mi, že skúsim pozrieť na druhú stranu hrádze, kde svieti popoludňajšie slnko, či tam nebude tých kvietkov viac. Nebolo. Ale tam som uvidela prvého tohoročného motýľa. Chcela som si ho vyfotiť, no nepodarilo sa mi to. Uletel mi. Zato mám sojku, ktorú sa mi podarilo, hoci len z veľkej diaľky, odfotiť chvíľu predtým. Keď som chvíľu zastala na tom svahu hrádze bližšie k sídlisku a sledovala som, kde mi ten oranžový motýľ odletel, zrazu sa ku mne blížila nejaká pošahaná ženská s dvomi psami, ktorá mi začala vykrikovať, aby som ju nefotila. Normálne mi skoro vyrazila dych. Pýtam sa jej: Vy si fakt myslíte, že je na vás niečo zaujímavé, kvôli čomu by som si vás mala fotiť? Ja som si tú ženskú, ako aj mnoho ďalších, ktorí prechádzali po hrádzi, vôbec nevšímala. Videla som len svoje kvietky, vtáčatá a inú prírodu, hlavne tú rozrytú zem. No ona jednostaj po mne vykrikovala a začala mi trhať fotoaparát z ruky. Našťastie som ho mala okolo krku, asi by mi ho bola aj vzala. Potom do mňa začala sácať a strkať, aby som sa vrátila tam, odkiaľ som prišla. Ako šialená. Pravdepodobne tá dotyčná aj trpí nejakou psychózou, stihomamom alebo niečím podobným. Takíto ľudia by sa nemali pohybovať len tak voľne medzi nami. To už bolo na mňa priveľa. Neovládla som sa a povedala som jej, že je krava a nech sa láskavo uvedomí, čo stále omieľa. A to som jej ešte povedala príliš pekne. Nejaká chudera, ktorá si myslí, že je niečím zaujímavá a že si ju nebodaj ľudia tajne fotia. Nechápem. Takéto niečo sa mi ešte nikdy nestalo, ale už som o podobnom prípade raz na blogu písala. Nestalo sa to vtedy mne, ale môjmu známemu - odporúčam prečítať si ten článok. A to som dnes doobeda hovorila synovi, že keby som si občas neprečítala diskusné príspevky pod rôznymi článkami na internete, ani netuším, aký je tento národ hlúpy. Dnes som sa o tom presvedčila aj na vlastnej koži. Keď začala do mňa sácať, vytiahla som si mobil z vrecka a povedala som, že idem volať stopäťdesiatosmičku. Aj som už mala naťukaný pin kód, aby som mohla telefonovať, no v tom som si v duchu pomyslela, že či mi taká XYZ (za tri veľké písmená si môžete dosadiť to, čo tam patrí) stojí za to, aby som sa s ňou naďalej zaoberala. Zišla som naspäť dole z hrádze a pri najbližšej možnosti som vošla do lesíka a vybrala som sa smerom k Dunaju. Takže k Zuzane som sa nedopracovala. Ešte mi to dlho vŕtalo v hlave a uvažovala som, či som urobila dobre, keď som tú políciu nevolala. Kebyže mám naozaj jej fotku, tak by som z domu poslala dodatočne písomnú sťažnosť na ňu. Možno by ju podľa psov a toho jej pošahaného ksichtu aj vypátrali. Dnes si želám, aby sa mi splnilo to, čo je v názve tohto blogu. Každý deň je iba raz. Nechcela by som, aby boli takéto dni dva a viac.
