Piatok 27.4.
Je posledný pracovný deň týždňa. V skoré dopoludnie som sa vybrala za synom do práce. Odniesť mu zo včerajších koláčov a dve z troch kníh, ktoré si objednal ešte niekedy pred mesiacom a ja som mu ich bola vtedy vyzdvihnúť. Povedal mi, aby som si ich najprv prečítala ja, že on si ich prečíta až po mne. Dve z nich som prečítala, tak som si povedala, že môže začať čítať aj on.
Neviem, načo to tak zoširoka rozpisujem, ale v autobuse, ktorým som sa viezla za synom do práce, som stála medzi predposlednými a poslednými dverami. Už som bola skoro v cieli, keď som si všimla, že mladý muž, ktorý stál asi dva metre odo mňa, sa zrazu zosunul dole. Pravou rukou sa zostal držať barly, o ktorú sa opieral. Okolostojaci ľudia ho začali dvíhať a keď otvoril oči, bolo mi zrejmé, že vôbec netušil, čo sa s ním deje. Lepšie som si začala obzerať sedadlá, pri ktorých stál. Bola som zvedavá, akými ľuďmi sú obsadené. Väčšinou sa totiž u nás v prostriedkoch MHD rozvaľujú decká idúce do, alebo zo školy. Jedného takého, ktorý bol rozložený až na dvoch sedadlách, som si odfotila pred tromi dňami. Tentoraz tam decká nesedeli, lebo už bol čas, kedy sú v škole. No žiadna stárež sa na sedadlách nevyskytovala. Všetko tak približne vo veku toho, ktorý odpadol, prípadne mladší. Ani sa mu nečudujem, lebo v autobuse bol vzduch dosť vydýchaný. Okná sa na nových neotvárajú a či vodiči zapínajú klimatizáciu, to vedia iba oni sami.
Spomenula som si na to, ako som aj ja raz cestovala od lekára, ktorý mi vypaľoval nejaké škaredé kurie oká na prstoch nôh. Bolo to v zime, kedy sa nosia čižmy. V čakárni som strávila pol dňa, už som bola nervózna z toho, že vymeškám veľa z práce. Po zákroku som sa okamžite obula do čižiem a bežala na autobus, ktorý ma viezol do mesta. Len po chvíli, čo som nastúpila a autobus sa pohol, prišlo mi veľmi zle. Príšerná bolesť z nohy ma úplne paralyzovala. Stála som pri schodíkoch posledných dverí a jednou rukou som sa pridŕžala zvislej tyče a tou druhou som sa rýchlo zachytila aj tej vodorovnej nado mnou. Tušila som, že o chvíľu bude zle, že odpadnem. Stále som si v duchu hovorila, predýchavaj to, zhlboka to predýchavaj. Aj som tak robila. Našťastie, vtedy ešte jazdili autobusy do mesta po Starom moste, takže cesta netrvala dlho. Z autobusu som na konečnej v meste vystúpila, ale do práce som nešla. Nevládala som. Našťastie len kúsok od konečnej pracovala moja švagriná. Zavolala som jej, že idem za ňou a že mi je zle. Tá rýchlo volala manželovi, (môjmu bratovi) a ten ma po chvíli prišiel vyzdvihnúť a odviezol ma domov. Veľa mi nechýbalo, aby som nedopadla tak, ako ten muž dnes doobeda v autobuse č. 68.