Utorok 1.5.
Máj, je tu máj! Už včera som videla v telke, že niektorí jedinci sa akosi nedokážu zaobísť bez prvomájových sprievodov. Toľko plusov vyplývajúcich z ich účasti v minulosti, ktoré zúčastňujúci sa aj dnešných retro-sprievodov vymenovali, som nechápala. Ale na jeden dôvod, prečo chodili kedysi ľudia do sprievodu, o ktorom sa zmienil jeden pán, si pamätám aj ja. Tiež mám známych, ktorí sa aj s deťmi pravidelne prvomájového sprievodu zúčastňovali vraj kvôli paličkám zo zástaviek a mávadiel, lebo boli vhodné ako podpery kvetín v kvetináčoch. No aby som kvôli tomu chodila do sprievodu?! Ani neviem, či mám tomu ich dôvodu veriť. My sme boli takí rebeli, sprievody sme ignorovali.
Ja ani nemám veľa spomienok na prvomájové sprievody. Na jeden si spomínam z detstva. Otec ma vtedy zobral so sebou do sprievodu v okresnom meste, u nás sa také nič nekonalo. Sedela som mu počas celého sprievodu na ramenách a ešte aj dnes vidím všade okolo rozkvitnuté orgovány. Preto som si aj dlho myslela, že orgovány kvitnú vždy na prvého mája, no nie je to vždy tak. To je všetko, čo si z toho dňa pamätám.
Neviem, či som už bola vtedy školáčka, ale ak áno, tak možno len prváčka. Potom prišli stredoškolské časy, kedy bola účasť povinná. Našťastie, kontrola účasti sa robila hneď na mieste zrazu. Kým sa moji spolužiaci dostali z ulíc vzdialených viac ako kilometer od tribúny niekde na Račianskom mýte, ja som už sedela vo vlaku a cestovala domov k rodičom.
Až keď som mala deti, povedali sme si s mužom, že ich na jeden sprievod zoberieme, aby vedeli, o čom to je. A to sme vtedy ešte netušili, že prvomájové sprievody budú o pár rokov minulosťou. Našťastie, že sa tak stalo. S deťmi sme sa vtedy na chvíľu postavili mimo sprievodu ako diváci v blízkosti veľkej tribúny s politikmi. Tá bola vtedy na Námestí SNP. Na prvom máji nás bavilo hlavne to, čo nasledovalo po sprievode. Prvý máj v Petržalke, na kolotočoch, pri cigánskej pečienke, To bolo to, na čo si v súvislosti s 1. májom najviac spomínam. Tam sme totiž chodievali aj napriek tomu, že sme sa žiadneho sprievodu nezúčastnili.
Ja ani nemám veľa spomienok na prvomájové sprievody. Na jeden si spomínam z detstva. Otec ma vtedy zobral so sebou do sprievodu v okresnom meste, u nás sa také nič nekonalo. Sedela som mu počas celého sprievodu na ramenách a ešte aj dnes vidím všade okolo rozkvitnuté orgovány. Preto som si aj dlho myslela, že orgovány kvitnú vždy na prvého mája, no nie je to vždy tak. To je všetko, čo si z toho dňa pamätám.
Neviem, či som už bola vtedy školáčka, ale ak áno, tak možno len prváčka. Potom prišli stredoškolské časy, kedy bola účasť povinná. Našťastie, kontrola účasti sa robila hneď na mieste zrazu. Kým sa moji spolužiaci dostali z ulíc vzdialených viac ako kilometer od tribúny niekde na Račianskom mýte, ja som už sedela vo vlaku a cestovala domov k rodičom.
Až keď som mala deti, povedali sme si s mužom, že ich na jeden sprievod zoberieme, aby vedeli, o čom to je. A to sme vtedy ešte netušili, že prvomájové sprievody budú o pár rokov minulosťou. Našťastie, že sa tak stalo. S deťmi sme sa vtedy na chvíľu postavili mimo sprievodu ako diváci v blízkosti veľkej tribúny s politikmi. Tá bola vtedy na Námestí SNP. Na prvom máji nás bavilo hlavne to, čo nasledovalo po sprievode. Prvý máj v Petržalke, na kolotočoch, pri cigánskej pečienke, To bolo to, na čo si v súvislosti s 1. májom najviac spomínam. Tam sme totiž chodievali aj napriek tomu, že sme sa žiadneho sprievodu nezúčastnili.