Streda 23.5.
Asi pred desiatimi dňami som lamentovala, že už dokvitli agáty a tým skončilo kvitnutie všetkých stromov a že do ďalšieho kvitnutia si budeme musieť počkať ďalší rok. Mýlila som sa. Zabudla som, že na rad v kvitnutí ešte prídu lipy. Ten čas už u nás nastal. Vzduchom sa zase šíri opojná vôňa lipových kvetov.
Lipa je symbolom Slovanov, už v dávnej minulosti bola považovaná za symbol
lásky a porozumenia. Podľa povestí v nej sídlia dobrí a spravodliví duchovia. A pozitívna energia lipy sa prenáša aj do dreva a výrobkov z
nej. Takže aj do čaju.
Ako deti sme ho pili veľa. V časoch môjho detstva (čo bolo naozaj veľmi dávno), sme doma pili iba kupovaný ruský čaj, ktorý bol čierny. Moji súbežníci si ho určite pamätajú. Len netuším, prečo mi utkvel v pamäti názov ruský, keď malá zlato-červená krabička, v ktorom sme ho kupovali, mala nápis Zlatý čaj. Okrem neho to už boli len čaje z našich domácich bylín. Od šípok, cez listy ríbezlí a jahôd až po lipu. Všetky zdroje na čaj zabezpečoval u nás na zimu otec. On bol ten, ktorý liezol do korún velikánskych stromov, on otrhával zelené listy čiernych ríbezlí a jahôd.
V posledných rokoch si zvyknem aj ja usušiť zopár kvetov lipy, aby som mala v prípade, že by na nás prišla v zime nejaká viróza. Tento rok som nestihla obrať bazu a nasušiť si ju, lebo zakvitla veľmi skoro a príliš rýchlo aj odkvitla. Povedala som si, že lipu si nenechám prepásť. Nemusím ani liezť do korún stromov, pretože lipy v mojom okolí sú zatiaľ ešte celkom mladé stromy, rátajúce možno dve, maximálne tri desaťročia. Túto jar si všímam jednu vec. Tou je skoro žiaden výskyt motýľov a včiel v korunách kvitnúcich stromov.