146. 2018

Sobota 26.5.

Keď sa obzriem za poslednými dvomi týždňami, tak od soboty 12. mája, kedy som vstávala na zvonenie budíka o štvrť na päť, lebo som cestovala na poznávací zájazd, nebol deň, kedy by som si pospala dlhšie ako do piatej. Na jednej strane som tomu rada, lebo rána milujem a čím je dlhšie, tým lepšie, no na druhej strane, som potom skoro unavená. Čo robím, keď sa tak skoro zobudím? V podstate nič dôležité. Popozerám sa von oknom, ako sa prebúdza okolitý svet, prípadne idem na balkón, kde sa presvedčím o tom, čo a koľko mi za predošlý deň narástlo. Skoré rána sú nádherné aj z dôvodu, že sa zobúdzam v čase, kedy sa prebúdzajú aj štebotavé vtáčatá v korunách okolitých stromov. Postupne registrujem prvé autobusy MHD, ktoré jazdia po neďalekej ceste, v niektoré dni sú to zase známe zvuky smetiarov.  Slnečné rána sú pre mňa naozaj čarovné a dosť nechápem tých ľudí, ktorí sa prebúdzajú okolo obeda. Ani netušia, o čo všetko prichádzajú. To sa mi nepodarilo nikdy, ani len v mladosti, po nejakej diskotéke alebo zábave.

Takýto pohľad sa mi dnes ráno naskytol iba náhodou, lebo som si zmyslela, že idem tak skoro ráno poliať kvety, ktoré sú na plošinke pred schodiskom. Do našich okien zasvieti slnko až neskôr. Najskôr do jedného a okolo obeda aj do tých ostatných.





Komentáre