Nedeľa 27.5.
Na úvod sa ešte vrátim k včerajšiemu dňu, k jeho večeru. Poznáte to príslovie "padnúť na hubu"? Mám taký dojem, že to sa stalo včera aj jednej z vrán. Keď som si dovarila jedlo na dnes, išla som pootvárať okná, aby sa kuchynské pachy dobre vyvetrali. A čo nevidím? V hniezde je akosi veľa miesta, už sa tam netlačia všetky vrany. Keďže sa začalo stmievať, nevidela som dobre, koľko vrán je v hniezde, no jednu som videla opodiaľ asi na meter vzdialenom konári. Zrazu som najprv začula a potom aj videla, ako vrana z konára padá z výšky na zem. Práve v tej chvíli prechádzala po trávniku nejaká žena so psom. Okamžite sa na tom mieste zjavili aj veľké vrany, rodičia a do ženy a psa začali dorážať, lebo sa báli, že ublížia tej mladej spadnutej zo stromu. Krákali ostošesť. Keď sa mladá pozviechala z pádu, odkráčala po trávniku niekde, kde som už na ňu nedovidela.
Keď som sa dnes ráno zobudila, prvé, čo ma zaujímalo, kto zostal v hniezde. Bol tam len jeden kus, ktorý tam zmätene pobiehal a pokúšal sa tiež dostať z hniezda preč. Skúšal prelietavať na konáre vyššie, ale zjavné bolo, že mu lietanie ešte veľmi nejde. To isté som videla aj včera popoludní. Vrany to skúšali, ale podľa mňa ešte na vyletenie z hniezda zrelé neboli. Keďže nemôžem byť stále v okne alebo na balkóne, išla som sa pozrieť na hniezdo asi po polhodine. Vtedy už bolo úplne prázdne a také zostalo po celý deň. Vrany vyleteli do sveta. Nech sa im teda darí. Dúfam, že aj tá včera spadnutá to v noci niekde prežila.
Dnes som si hneď ráno povedala, že vysadnem na dvojkolesového tátoša a pôjdem von. Vybavila som sa dvomi litrami studenej vody a banánom, ktorý som si chcela dať namiesto raňajok. Keď toto dopíšem, pôjdem ho vybrať z cyklistickej tašky. Na banán som úplne zabudla. Keďže som vypadla z domu naozaj dosť skoro, zamierila som si to do Rajky. Nie do obce, ale len do jej chotára. Cestou domov som videla húfy cyklistov, ktorí sa tiež vybrali bicyklovať. Nielen kvôli tomu, aby som mala lepší a chladnejší vzduch, ale aj kvôli množstvu ľudí na hrádzi, som si prešla aj úsek popri Dunaji. Dnešné počasie mi pripomínalo júl a nie koniec mája. Znakom toho, že je máj, boli len vlčie maky lemujúce cestu, po ktorej som išla.