Piatok 1.6.
Keď som sem naposledy vkladala fotku vrán a keď som ich ešte spomínala v texte nasledujúceho dňa, myslela som si, že vrany už tak skoro nebudú témou môjho dňa. A veru som sa dobre mýlila. O tom, že na balkón k nám začali prilietať mladučké sýkorky, som písala Jarke, ktorá mi tu veľmi často komentuje. Aj o tom som písala, že sa mi ich ešte nepodarilo vyfotiť. Sú tak maličké, menšie ako slepačie vajíčko veľkosti S. Že sa mi dnes podarí objektívom fotoaparátu zvečniť vtáka, ktorého veľkosť nemá s veľkosťou slepačích vajec nič spoločné, som nečakala. Nielen na vodu, ktorú som dala vtáčatám dole na záhone do starého hrnca, ale aj sem na balkón, začali znovu prilietať tie najväčšie vtáky, ktoré sa tu v okolí vyskytujú. Vrany. Všimla som si, že si v zobáku vždy prinesú kus nejakého jedla a to si namáčajú do vody a postupne si ho po kúsku vkladajú do zobáka. Aj dnes som mala to šťastie vidieť vranu, ktorá si priniesla niečo dosť veľké. Raz to bol celý toastový chlebík a potom zase niečo v podobne akéhosi šulca. Najprv som si myslela, že to je asi petržlen, no ten by sotva vrane chutil. Chvíľu som ju pozorovala, pričom som ju aj fotila. Keď ma zbadala, odletela preč a ten zbytok žvanca nechala vo vode. Išla som sa na balkón pozrieť, čo to je. Nedokázala som to identifikovať. No bolo to niečo z cesta, vyzeralo to ako makový šúľanec. Kde tie vrany na to jedlo chodia, to by ma celkom zaujímalo. Kým som napísala tento text, išla som sa pozrieť znovu na balkón. Vo vode už nebolo nič, iba stopy po mletom maku. Vodu som vyliala a naliala som tam čistú. Dúfala som, že už zostane čistá. No nestalo sa tak. Zase bola zamútená od nejakej potravy. Do večera sa vrana ešte niekoľkokrát ukázala, vodu u nás viac nenašla. Poliala som ňou kvety a viac som tam žiadnu nedala. Aj tak je to veľmi múdry tvor.
