166. 2018

Piatok 15.6.

Ani neviem, odkiaľ mám dnes začať. Piatok je deň, kedy ordinuje ortopéd pre dôchodcov, tak som si na dnes naplánovala návštevu tejto ambulancie. Z domu som odišla niečo po ôsmej, netušiac, ako to tam vôbec funguje. Prišla som do čakárne a predo mnou boli len traja ľudia, z toho jedna pani len na injekciu. Potešila som sa, že to tam veľmi rýchlo vybavím. Bohužiaľ, to boli len moje predstavy, skutočnosť bola úplne iná. Lekárovi nestačil rtg, na ktorom som bola v pondelok, poslal ma na ďalší a tým sa moje čakanie predĺžilo. Až natoľko, že som z ambulancie odchádzala skoro o pol dvanástej. Dostala som predpisy na zdravotné pomôcky, tak som sa hneď odtiaľ vybrala do protetiky.

Z  čakárne som odchádzala s dvomi zážitkami. Jeden sa týkal mojej osoby a druhý cudzej pani, ktorá tiež čakala v čakárni. Tak najprv ten prvý, môj. Pán sediaci v čakárni vedľa mňa sa mi prihovoril so slovami: Nehnevajte sa pani, že si dovoľujem, ale dnes doktor ordinuje  iba pre dôchodcov. Ja som mu na to odpovedala, že viem a že preto som tam. On, že mi neverí, že som naozaj dôchodkyňa. Tak sme sa na tom spolu zasmiali. Ku koncu ordinačnej doby doktora prišla do čakárne oveľa staršia pani. Vo chvíli, keď sestrička otvorila dvere, aby vošiel ďalší pacient dnu, pani sa postavila, v tom momente sa zapotácala a spadla. Spadla tak nešťastne, že si zlomila ľavú nohu v krčku. Zostala jej v tvare ako handrovej bábike. Bol na to nepríjemný pohľad. Jaj, nemohla by som robiť na záchranke, ani sestričku, ani lekárku. Neviem sa na utrpenie druhých pozerať, bolí to aj mňa. Sestra okamžite volala záchranku a trvalo to nejakú chvíľu, kým prišli po ňu a odviezli ju do nemocnice.