250. 2018

Piatok 7.9.

Ráno bolo osem hodín, keď som si na internete otvorila stránku cp.sk. Zistila som, že ak chcem vlak o deviatej stihnúť, mám čo robiť. Rýchlo pod sprchu, obliecť sa, dať si aspoň lieky - kávu som už mala vypitú a ponáhľala som sa na stanicu. Stihla som prísť len pár minút pred odchodom vlaku.

Vo vlaku nebol nielenže internet, ale ani elektrické zástrčky. Našťastie som si v tom zhone vzala so  sebou aj externú nabíjačku. To bolo veľmi prezieravé. 

Keď sa v Trnave posadila do vlaku o niekoľko sedadiel ďalej mladá dievčina a po chvíli jej sprievodca chcel skontrolovať lístok, počula som, ako jej hovorí, že lístok máte do Bratislavy, my ideme do Žiliny. Zamyslela som sa, či sa to niekedy stalo aj mne. Nespomínam si. (Ale mala som raz takého šéfa, ktorý nás namiesto domov nasmeroval zo služobky na sever Nemecka). To, že som prišla párkrát o hodinu skôr na stanicu, to áno, ale na iný vlak som ešte nenasadla. Už sa mi raz stalo, že som s takou vtipnou dvojicou starších pánov cestovala. Tí sa už vracali na ten správny smer a robili si z toho dobrú srandu 😊

Viac ako tri hodiny som chodila po meste, do ktorého som prišla. Zaťažkávacia skúška kolena a členku veľmi dobre nedopadla. Pôvodne som chcela na ceste domov vystúpiť ešte minimálne na jednom mieste, ale keď som sa usadila vo vlaku, bola som rada, že sa veziem a vystúpila som až v Bratislave. A to som mala obutú obuv s ortopedickou vložkou. 

Pohľad na mesto. Keď som sa pozerala na všetky strany mesta, rozmýšľala som nad tým, v ktorých končinách býva jedna z mojich konškoláčok. Raz dávno, možno to je aj viac ako tridsať rokov, sme u nich boli. Dávno som jej ani nič neposielala poštou, no po chvíli lámania si hlavy mi napadlo, že tá ulica sa volala Bavlnárska. Asi som aj našla časť mesta, kde stojí ich dom. Toto je však centrum s jeho dominantami. Bavlnárska ulica je až za vodou.





Komentáre