Utorok 25.9.
Rastú! Už dlhšie som sledovala výskyt húb na internetovej stránke, až dnes ráno sme sa s J. dohodli, že ideme na huby. A keď huby nenájdeme, tak že ideme na turistiku. Bolo z toho oboje. Najprv sme si dlho mysleli, že jediné jedlé huby, ktoré počas našej niekoľkokilometrovej prechádzky lesom uvidíme, sú tie, ktoré boli v atlase húb, ktorý v rukách niesla J. Keby tie huby, ktoré sú momentálne v Malokarpatských lesoch, boli jedlé, ľudia by na ne mohli chodiť s kosou. Množstvo húb, ktoré ani netuším, ako sa volajú. V atlase sme ich nenašli. Bolo nám ľúto toho, že nenachádzame žiadne jedlé. Cestou sme stretli dvoch starších hubárov, ktorí si niesli pekný úlovok, jeden z nich mal dokonca aj nádherný dubák. Utešovali sme sa stále tým, že nevadí, že nič nenachádzame, že sme aspoň na dobrom vzduchu a v krásnom prostredí.
Nakoniec sa aj na nás usmialo šťastie a domov sme nešli naprázdno. Ak by som sa zajtra neozvala, tak budete vedieť, že prečo 😋
Naša trasa viedla z Rače cez Knižkovu dolinu, prechádzali sme niekde poblíž studničky Zbojnička, cez Pánovu lúku, odkiaľ sme prišli k Malému Slavínu. Tu sme sa rozhodli, že našu túru skončíme v Marianke. Stretli sme tam mladého muža bežca a jeho sme sa spýtali na najkratšiu cestu do Marianky. Mali sme ísť za ním a potom doľava. Keď sme už išli naozaj dosť dlho a už sme si mysleli, že Marianka by už mala byť na dosah, ocitli sme sa pri smerovníku s nápisom Za Kačínom. Neverili sme svojim očiam. Kačín bol odtiaľ vzdialený už len 6 minút. Takže namiesto do Marianky sme prišli do katastra Bratislavy. Keďže na Kačín počas pracovných dní žiadna mestská doprava nepremáva, rozhodli sme sa, že ideme do Lamača a odtiaľ sa MHD dopravíme domov. Kým sme prišli na zastávku MHD v Lamači, kráčali sme ešte viac ako hodinu.
Bolo pol desiatej dopoludnia, keď sme v Rači vchádzali do lesa a o pol štvrtej sme prišli na zastávku MHD v Lamači. Strávili sme teda šesť hodín pobytu v krásnej prírode. Trvalo mi potom ešte viac ako hodinu, kým som otvorila dvere na byte.