Utorok 2.10.
Bol štvrtok večer, keď ma začala podozrivo bolieť hlava a ja som cítila, že na mňa ide choroba. Dnes je utorok, čiže piaty deň, ale až dnes som si povedala, že zostanem celý deň ležať. Kašeľ a časté čistenie nosa mi v noci veľa spánku nedoprialo. Cez deň som to dospala a zvyšný čas som pozerala telku a surfovala som po internete.
Pozrela som si relácie, ktoré si nahrávam do archívu. Jednou z nich je aj česká relácia Jak se staví sen. Pozrela som si dve, ale moje zamyslenie bude patriť len jednej z nich. Prerábala sa v nej pražská garsónka. Na pár metroch štvorcových, v jednej miestnosti a na jednej posteli bývali matka, dcéra a dvaja veľkí psi.
Pozrela som si relácie, ktoré si nahrávam do archívu. Jednou z nich je aj česká relácia Jak se staví sen. Pozrela som si dve, ale moje zamyslenie bude patriť len jednej z nich. Prerábala sa v nej pražská garsónka. Na pár metroch štvorcových, v jednej miestnosti a na jednej posteli bývali matka, dcéra a dvaja veľkí psi.
Dcéra Andrea mala v čase nakrúcania relácie dvadsaťšesť rokov, od jej troch rokov žijú bez otca. Mama vraj mala aj tri zamestnania, aby ich uživila. Garsónku o rozmeroch niečo cez 30 štvorcových metrov dostala dcéra od dedka. Jej zariadenie bola všehochuť starého nábytku, ktorý mali buď po dedkovi, alebo dostali od ľudí darom za odvoz. Neviem, čo to potom boli za zamestnania, keď z troch príjmov takto žili. Namiesto toho, aby si kúpili aspoň slušnú posteľ, zaobstarali si dvoch veľkých psov. Správanie niektorých ľudí mi je na míle vzdialené, hlava mi to neberie. Keď už tak veľmi túžili po spoločnosti psov, určite je v Prahe útulkov dosť, tam sa mohli chodiť o psov starať. A nestálo by ich to vôbec nič.