Nedeľa 7.10.
Po včerajšku, kedy som strávila celé popoludnie vonku, som si dnes naordinovala domáci liečebný režim s pitím čaju a cmúľaním SeptAnginových pastiliek. Popoludní som vyšla na chvíľu von s fotoaparátom, keďže bolo treba vyniesť smeti. Bolo príjemne a tak som si teda na chvíľu sadla na lavičku, kde som si do mobilu napísala koncept dnešnej úvahy.
Na facebooku mi nedávno prišla žiadosť o priateľstvo od osoby, ktorú som pred niekoľkými rokmi musela zablokovať v mailovej schránke, keďže mi neustále posielala nevyžiadanú poštu, teda spamy. Sprostosti, ktoré ma absolútne nezaujímali, jej pošta ma obťažovala. Takých ľudí bolo pred pár rokmi veľa. Niektorí prišli ráno do práce a ich prvou činnosťou bolo preposlanie množstva mailov, ktoré dostali od podobne zmýšľajúcich (ja by som skôr povedala od nerozmýšľajúcich) ľudí. Našťastie, pracovala som vtedy na mieste, kde som počas pracovnej doby internet používať nemohla a všetku takúto poštu, ktorá mi chodila do pracovnej schránky, admin rovno blokoval. Keď to títo odosielatelia zistili, začali mi to posielať do súkromnej pošty, do ktorej som sa mohla dostať iba z domáceho internetu. Aby ste mali predstavu o tom, ako vyzerali tie maily. Bez oslovenia, bez pozdravu, iba príloha v podobe nejakej najčastejšie powerpointovej prezentácie. Inokedy to boli zase videá. Nikdy sa ma ani jedna z tých osôb nespýtala, ako sa mám, čo mám nové, jej išlo iba o to, aby rozposlala sprostosti na čo najviac adries a aby bola medzi nimi aj tá moja.
Po čase som prestala tieto maily otvárať, prípadne som na ne klikla, ale na prílohy som klikať prestala. Mala som totiž za sebou nepríjemnú skúsenosť, kedy sa za nevinným názvom videa skrývalo niečo hnusné a čoho som sa potom nevedela zbaviť. Čím besnejšie som klikala na krížiky, aby sa video zastavilo, tým viac sa mi ich s podobnou tématikou otváralo. Musela som natvrdo vypnúť počítač, aby som sa toho zbavila. Keď mi už moja mailová schránka začala prekypovať neotvorenými správami, prišiel čas, kedy som každému jednému, kto mi takéto niečo poslal, napísala mail s prosbou, aby ma z preposielačiek vynechal. Pri každej správe som totiž videla množstvo ďalších adries. Nielen tie, od ktorých správa prišla, ale aj komu odchádzala. Mala som vtedy v kontaktoch aj jednu blogerku, ktorá ani po niekoľkonásobnej prosbe a žiadosti rôzne sprostosti do mojej pošty preposielať neprestala. Z mojej strany prišlo na jediné možné riešenie a tým bolo jej zablokovanie. Viac som o nej nevedela. Až donedávna.
Skoro som odpadla, keď sa mi na facebooku objavila žiadosť o priateľstvo práve od tejto osoby. Na preposielanie blbostí začali totiž ľudia využívať facebookovú messengerovú správu. Ku šťastiu mi nechýbalo už nič iné, iba to, aby som jej priateľstvo potvrdila. Jej požiadavka zostala z mojej strany bez odozvy.
Dúfam, že vy, ktorí tieto riadky čítate, nepatríte tiež do tej skupiny, o ktorej píšem. Na mojej facebookovej nástenke, aj mnohým do správy som napísala, že ak majú niečo, o čom si myslia, že by to mal vedieť a vidieť celý okolitý svet, nech si to zavesia na svoju nástenku. Kto facebook nemá, môže použiť aj Google+. Tam si to ten správny adresát určite nájde. Ten, koho to zaujímať nebude, ten si to vôbec nebude všímať. Aké jednoduché, že?
