Dnes to vrcholí. Do konca týždňa sa možno dostanú na cintoríny aj tí, ktorí to doteraz nestihli. O cintorínoch, náhrobných kameňoch, gýčoch a iných veciach spojených s cintorínmi som už písala neraz, môj názor som vyslovila viackrát. Bohužiaľ, v ľuďoch, hlavne tých starších odo mňa, ale určite sa nájdu aj v mojom veku a mladší, sa stále prejavuje to, čo sa mi vrcholne nepáči. Z toho, čo si všímam okolo seba, sa mi zdá, ako keby ľudia venovali po smrti blízkym na cintorínoch viac času a tiež aj peňazí ako za ich života. Nemalo by to byť opačne? Ako keby sa živí príbuzní pretekali v tom, kto položí na hrob väčší veniec, kto drahší, kto zapáli viac a väčších sviečok. Priznám sa, že keď ich vidím v obchodoch, je mi z tých gýčov zle. Naši blízki majú zostať v našich srdciach. V hroboch sú už len ich tlejúce telá alebo popol z nich. Je naozaj potrebné, aby sa tieto miesta každoročne zaniesli množstvom umelých kvetín, gýčových sviečok a iného odpadu? Uctiť si pamiatku zosnulých sa dá aj oveľa lepšie ako hromadením zbytočného odpadu na cintorínoch.
Kto s tým začne prvý? Obchod to asi nebude, je to na nás. Páči sa mi židovský zvyk, položenie kamienkov na hrob. Opakujem to dosť často, že kvety patria k živým, nie k mŕtvym. Tí z nich nič nemajú. Živému urobia radosť.
