Utorok 6.11.
Tak, ako už niekoľkokrát počas tejto jesene, aj dnes ráno som si privstala a odcestovala som z Bratislavy za poznaním. Dnešným cieľom bola vyše dvesto kilometrov vzdialená Žilina, v ktorej som nebola už dobrých 15 rokov a z nej potom turistika na kopec Dubeň a rozhľadňu, ktorá stojí na ňom. Dostali sme sa k nej po červenej značke. Rozhľadňa je to nová, jej stavba bola dokončená iba v tomto roku. Stojí v nadmorskej výške necelých 600 metrov a na prvý pohľad vás jej zjav nejako nenadchne. Zvláštna stavba, ešte som v takom štýle rozhľadňu postavenú nevidela. Podstatné je, že je z nej vidieť na široké okolie. Kým vyjdete na jej vrchnú plošinu, ktorá je na desiatom poschodí, musíte vyšliapať 133 schodov. Dnes bolo pekné bezveterné počasie, ale trošičku sa pod našimi nohami chvela.
Cestou k rozhľadni som odbočila na pár metrov k malej zvonici v Budatíne a čo som tam objavila? Zatiaľ najmenšiu sošku Nepomuckého do mojej zbierky. Na spiatočnej ceste do mesta sme sa zastavili ešte v parku hradu v Budatíne. Vedela som, že jeden Nepomucký je v kaplnke na Budatínskom hrade, ale tá bola zatvorená. K názvu stavby, ktorá je raz pomenovaná ako hrad, inokedy zase ako zámok. Ja by som jej prisúdila zámok, pretože hrady si predstavujem postavené na nejakom vyvýšenom mieste, čo v Budatíne tak nie je. Čiastočne je už po rekonštrukcii, ale ešte sa na jeho opravách stále pracuje. Vlastne ani neviem, prečo tá kaplnka bola zatvorená.
Zo zámku sme išli ešte do mesta. Po prehliadke námestia a okolitých ulíc sme si sadli na lavičku a vyhrievali sme sa na novembrovom slniečku. Cestou na stanicu sme stihli ešte aj neskorý obed v podobe bryndzových halušiek. Dnešný deň som prežila príjemne. Neviem, či som viac unavená z chodenia, alebo z päťhodinového sedenia vo
vlaku.