Piatok 14.12.
Na rozdiel od toho, čo som napísala vyššie, že je to všade previanocované, na moje prekvapenie, v petržalskom Auparku je tento rok len veľmi striedma výzdoba. Sústredená je len v mieste hlavného vchodu. Na tajňáša som si cvakla zo dve fotky s mobilom, lebo tam je veľmi prísne strážené fotenie s fotoaparátom. Je mi to smiešne, keď ma hneď pri vchode nejaký strážnik upozorní, že tam sa fotiť nesmie, pritom s mobilom si tam môžete vyfotiť čokoľvek. Trapoši. To isté v meste v MY Tescu. Tak mi teraz napadlo, že musím raz nahovoriť M, aby sme sa tam vybrali spolu, každý vybavený s fotoaparátom na pleci a on si zoberie nie jeden, ale aspoň tri foťáky. Haha, už teraz sa z toho smejem.
V tejto chvíli nám zostáva už len desať dní do Štedrého večera. Už som si myslela, že tento rok sa to v predvianočnom období zaobíde bez výbuchov. Veď v neďalekom obchode som si už začiatkom týždňa všimla pult s tovarom, ktorý by mali predávať iba dospelým. Niekde sa však asi vlúdila chybička, lebo pubertiaci už držia tieto výrobky v rukách. Už mi to tu za oknom búcha. Do Silvestra sa mám na čo tešiť.
Všade (nielen v blogosfére) je to preadventované a previanocované. Mňa to skôr znervózňuje, ako rýchlo letí čas a že s blížiacimi sa Vianocami sa blíži aj koniec roka. Zase sme o rok starší. Zaujímavé je, že to starnutie si viac uvedomujem pri zmene kalendárneho roka ako v deň mojich narodenín. Vôbec si nepamätám, či som sa niekedy tak preveľmi tešila na Vianoce, ako to vidím u mnohých ľudí - teda aspoň podľa ich článkov. Skôr si spomínam na Vianoce, kedy som upachtená prišla z práce a mala som chystať štedrú večeru, niektoré roky dokonca sama bez pomoci, pretože môj manžel pracoval v nepretržitej prevádzke a samozrejme mu často služba vyšla aj na Vianoce. Lepšie to bolo v prípade, keď prišiel večer domov po dennej, to sme s večerou čakali a keď išiel do nočnej, večerali sme už niekedy medzi treťou a štvrtou popoludní. Nemôžem za to, ale v obľube som mala viac už tie dva vianočné sviatky po Štedrom dni, kedy som už aspoň ja do práce nikdy nemusela. Prvý a druhý sviatok vianočný boli pre mňa hlavne dňami voľna. Po zmene režimu pribudol voľný deň aj 24. decembra, no z Vianoc sa stal viac komerčný sviatok. Každý sa pachtí, aby mal toho na stole a pod stromčekom čo najviac, v posledných rokoch aj preto, aby bolo čo zdieľať na sociálnych sieťach. Ako som písala minule pri inej úvahe, aj v prípade vianočných sviatkov sme sa dostali z jedného extrému do druhého.
Všade (nielen v blogosfére) je to preadventované a previanocované. Mňa to skôr znervózňuje, ako rýchlo letí čas a že s blížiacimi sa Vianocami sa blíži aj koniec roka. Zase sme o rok starší. Zaujímavé je, že to starnutie si viac uvedomujem pri zmene kalendárneho roka ako v deň mojich narodenín. Vôbec si nepamätám, či som sa niekedy tak preveľmi tešila na Vianoce, ako to vidím u mnohých ľudí - teda aspoň podľa ich článkov. Skôr si spomínam na Vianoce, kedy som upachtená prišla z práce a mala som chystať štedrú večeru, niektoré roky dokonca sama bez pomoci, pretože môj manžel pracoval v nepretržitej prevádzke a samozrejme mu často služba vyšla aj na Vianoce. Lepšie to bolo v prípade, keď prišiel večer domov po dennej, to sme s večerou čakali a keď išiel do nočnej, večerali sme už niekedy medzi treťou a štvrtou popoludní. Nemôžem za to, ale v obľube som mala viac už tie dva vianočné sviatky po Štedrom dni, kedy som už aspoň ja do práce nikdy nemusela. Prvý a druhý sviatok vianočný boli pre mňa hlavne dňami voľna. Po zmene režimu pribudol voľný deň aj 24. decembra, no z Vianoc sa stal viac komerčný sviatok. Každý sa pachtí, aby mal toho na stole a pod stromčekom čo najviac, v posledných rokoch aj preto, aby bolo čo zdieľať na sociálnych sieťach. Ako som písala minule pri inej úvahe, aj v prípade vianočných sviatkov sme sa dostali z jedného extrému do druhého.
Na rozdiel od toho, čo som napísala vyššie, že je to všade previanocované, na moje prekvapenie, v petržalskom Auparku je tento rok len veľmi striedma výzdoba. Sústredená je len v mieste hlavného vchodu. Na tajňáša som si cvakla zo dve fotky s mobilom, lebo tam je veľmi prísne strážené fotenie s fotoaparátom. Je mi to smiešne, keď ma hneď pri vchode nejaký strážnik upozorní, že tam sa fotiť nesmie, pritom s mobilom si tam môžete vyfotiť čokoľvek. Trapoši. To isté v meste v MY Tescu. Tak mi teraz napadlo, že musím raz nahovoriť M, aby sme sa tam vybrali spolu, každý vybavený s fotoaparátom na pleci a on si zoberie nie jeden, ale aspoň tri foťáky. Haha, už teraz sa z toho smejem.